Začal si prehliadať okolie, kde sa mu väčšinou naskytolpohľad, na šedé, čiastočne rozpadnuté budovy.Atmosféru opustenosti, ešte podtrhovali, deravépletivá a popraskaná cesta. Všetko to malo, akýsioranžový nádych, ktorý okoliu prepožičalalampa. Presnejšie húpajúca sa žiarovka, ktorávisela z hornej časti vysokého stĺpu. Nakoniec sa pozrel naoblohu, ktorá bola kompletne zatiahnutá, a nebolovidieť jedinej hviezdy. Trochu si povzdychol, ale tichývýdych, získal ozvenu, ktorá sa ozvala blízkoneho. Strhol sa. Skontroloval okolie, a zdalo sa mu, že uvidelniekoľko desiatok tieňov, ktoré zmizli za rohmi. Následnesa znovu pozrel na kývajúcu žiarovku, a pokrútilhlavou.
Mal konečne chvíľu času, ktorý, ale nemal akovyužiť. Vytiahol si teda svoj služobný preukaz, a začal siho pozerať, ako vždy, keď nemal, čo robiť. Prvá, ho hneďzaujala jeho fotka, ktorá sa vôbec nevydarila. Už si jupozrel veľa krát, ale vždy sa mu zdala horšia a horšia.Prebehol si aj svoje meno a údaje, akoby im vôbecneveril.
MartinSokol, 31.10.1980, stupeň previerky: vyšší tajnýprístup
„Tajná služba?“ Akoby ho to, trochu zarazilo. Cítilsa, trocha neisto, a obrátil malú kartičku dozadu.
„Načo, tam píšu tie údaje? Aj tak mi ich menia,skoro každý mesiac, len tú priblblú fotkunechávajú.“
Na chvíľu, skoro uveril, že sa dokonca, narodil v ten deň.Dnešok sa mu zdal, celý trochu podivný. Najskôr,tá akcia, čo dnes plánovali tí Američania. Vtom mu to trklo. Veď on im mal, predsa robiť tlmočníka, aspojku s ostatnými, tak čo robí tu?
Zahmlilo sa mu pred očami, a už tak čierna ulica, potemnela.Nepočul nič, iba si zrazu uvedomil, že padá k zemi. Necítilnáraz, necítil nič. Predtým, než úplneprestal vnímať, zachytil kútikom oka, malýtieň, ktorý sa vynoril spoza rohu. Jeho poslednámyšlienka, patrila nejasnej tvári, malého dievčaťa,ktoré sa vzápätí objavilo.
Ozval sa hrozný, škrípajúci zvuk, akoby saniekto snažil, prederaviť plech vŕtačkou. Martin sa zobudil všedej izbe, ktorú osvetľoval prenosný, čiernobielymonitor. Niekoľko krát, sa panicky poobzeral. V tom zhone, siani nevšimol, že v miestnosti stoja dvaja ďalší muži. Tennapravo, si ho hneď všimol a podišiel k nemu.
„Už bolo načase. Ty si snáď jediný, kto dokážezaspať postojačky, uprostred akcie, a nemať z toho žiadneproblémy. Si ma tu nechal napospas tomu Amíkovi, všakvieš, že po anglicky neviem ani zaťať.“
Jeho kolega sa trochu usmial, ale hneď zvážnel. Americkýagent za ním, sa tváril odmerane, akoby presne rozumel,čo si o ňom vykladajú, ale neprestal mlčať.
„Vidíš? A to mi robí stále, keď tu nie si.Ešte aj Berglová je preč, a ja sa tu snáď unudímk smrti. No nič, mal by si sa radšej, venovať vysielačke. Tušímmajú problémy.“
Martin pozeral na svojho kolegu, trochu nechápavo, alenakoniec sa spamätal a pristúpil k monitoru. Obzrel sisituáciu, kde sa akurát americkí vojaci,chystali na útok. Mal to byť vrchol, v ich polročnejspolupráci. Vlastne, väčšina slovenskýchagentov, ani nevedela, čo sa deje, len tvorili akýchsištatistov. Martin bol asi jediný, čo sa zúčastnilstretnutia Američanov, včera večer. Na jednej strane, bol plnývzrušenia, že sa dostal do niečoho väčšieho, ako väčšinakolegov, ale na druhej strane, si neustále kládolotázku, čo tam vlastne robí? Snáď jediný,komu musí robiť preklad, je jeho kolega vedľa, a okrem toho,má už iba funkciu spojky, ktorú si môžu, robiťaj sami, keďže fungujú skoro nezávisle od nich.
Chcel si trocha vyčistiť hlavu, a tak sa spýtal, kdevlastne Berglová zmizla.
„Ále, mala akýsi telefón, tak musela súrneodísť. To sme celí my, máme tu operáciudesaťročia, kde je celá oblasť okolo odrezaná, a ajtak, sa tu prechádzame, akoby išlo o hru. Amíci súasi zvyknutí na niečo iné. Videl som pár ichfilmov.“ Kolega sa zasmial, a letmo hodil pohľad, na Americkéhoagenta v kúte. Ten mu opätoval nevraživý pohľad.
Nasledujúcich 15 minút ubehlo, ako niekoľko dlhýchhodín, a nálada v izbe, prerástla do nudy aticha. Prakticky nič sa nedialo. Martin sa už niekoľký krátpozrel na monitor, aby skontroloval, že sa zase nič nedeje. Namonitore nebolo nič. Čo mu v prvom okamihu, prišlo čudné,a postupne v ňom rástla panika, až rozrušene zvolal.
„Oni zmizli! Nie sú tam!“
Kolega sa ihneď prebudil zo zadumania, a pribehol k nemu. Naozaj,všetci Američania zmizli. Nezaznamenali žiadne hlásenie.Jednoducho, boli preč. V izbe zavládla menšia panika. Všetcitraja, sa akosi inštinktívne, postavili k odchodu. Američan,ktorý doteraz všetko pozoroval s kúta, vykročilsmerom ku dverám. Keď ich otvoril, tak sa otočil, naostatných dvoch, a jednoduchými gestami, im naznačil,aby boli potichu, a nasledovali ho. Obaja, teda vytiahli svojeslužobné zbrane, a vydali sa ku schodisku. Zdalo sa, že idúza niekym, kto pozná plán B, pre takétosituácie.
Kráčali najrýchlejšie ako sa dalo, aby mohli byťnehlučný, a miernym oblúkom, sa približovali kmiestu, kde sa stratila operačná skupina. Martin, ktorýišiel ako posledný, si zrazu uvedomil, že v týchtomiestach, by mali byť hliadky, ale rovnako všetci zmizli. Našľapoval neisto, a tak mohol spozorovať pohodenú kuklu,ktorú ostatní obišli. Musela patriť nejakémuvojakovi, ale prečo by ju tu zahadzoval? Za najbližšímokrajom plota, bol prekvapený, ešte viac. Na zemi tam ležalidva tucty kukiel, a tentokrát, aj kvapky krvi. Jeho kolegovia,si nič nevšímali, až mu to bolo divné. Začal saobzerať, ešte nervóznejšie, ako predtým, ale ničnespozoroval.
Po pár minútach, už stáli na mieste. Vblízkosti bola biela dodávka, ktorou prišla časťjednotky, a pred nimi, sa medzi akýmisi sudmi, nachádzalavysielačka. Zrazu sa aktivovala a začala chrčať. Následnesa zo šumu vydral zúfalý krik.
„...needhelp....now...need enforcement...“ Zneli prerušovanévýkriky.
Šum prestal, a vysielačkauž bola ticho. Martin si v mysli prehrával tie slová.Potrebujú pomoc. Posily. Čo, sa sakra, stalo? Jeho kolegastál tiež chvíľu, ako obarený, ale následnesa spamätal.
„Dobre.“ Vydýchol.„Dvanásť minút odtiaľto, je okraj ochrannej zóny,a všetky zásahové jednoty.“
„Naše aj ich.“ Dodal, apozrel sa na Amerického agenta, ktorý vyzeral, žepresne rozumie.
„Vydám sa tam, atak do dvadsať minút, som späť aj s ostatnými.Prípadne, ak zachytili to vysielanie, tak tu budú ajskôr.“
Usmial sa, a miernym behom,sa vydal na cestu. Za pár sekúnd, už zmizol v tme.Martin chcel reagovať, ale už to nestihol. Nemali by sa v takejtosituácií vôbec deliť, ale zase na druhej strane,niekto tu predsa musí ostať. Z myšlienok ho vytrhol, jehotichý kolega, ktorý sa rozhodol preskúmaťblízku budovu, kde uvidel otvorené dvere. Tentoraz, užMartin neváhal, a vybehol za agentom, ktorý zmizol vtmavej izbe. Vbehol do vnútra, ale absolútne ničnevidel. Dvere za ním, sa zrazu zavreli, a on ostal, vabsolútnej tme. Panicky sa krútil dookola, a metalpištoľou na všetky smery. Vtom, započul v diaľke výstrel.Zbystril zmysly, a uvedomil si, že sa do niečoho ponára,akoby vstúpil do tekutého piesku. Snažil sa dostať kudverám, kde čakal záchranu, ale ponáral sastále viac.
Dvere, sa náhleotvorili, a v nich stálo, to dievča zo sna. Teraz ju videljasnejšie, mohla mať tak osem. Zrazu, spoza nej, vystúpilväčší tieň, ktorý ju zakryl. Vo dverách,sa objavila postava v čiernom obleku, ale nebolo jej vidieť dotváre, kvôli oslepujúcej žiare, ktorá mupod tým uhlom, bránila v pohľade. Dvere, sa začalirýchlo zatvárať, a miestnosť tmavnúť, alestihol ešte spozorovať, do čoho, sa to vlastne ponára. Krv.
Nevedel, koľko tam takležal. Posledné, čo si pamätal, bola spomienka, akovykašliaval krv, ktorú prehltol. Teraz, ale ležal na pevnejdlážke, v kaluži, ktorá pod ním ostala. Cezdvere, prechádzal slabý svit oranžového svetla,takže museli byť pootvorené. Pomaly vstal, a cítilsa, akoby mu dorezali každú časť tela. Postupne všakbolesť prechádzala, a on mohol pomalým, malátnymkrokom, postupovať vpred.
Otvoril dvere, a poobzeralsa dookola. Dodávka stála tam, kde predtým, a ajsudy sa zdali byť na mieste. V tom, započul šuchnutie, a vybral sasmerom, odkiaľ zvuk vyšiel. Vytiahol zbraň, a namieril ju, medzisudy, tam, ale našiel schúlene dievča. Na chvíľuzamrzol, lebo nevedel, čo v takejto situácií robiť.Pozeral na ňu, až sa nakoniec odhodlal k otázke.
„Ako sa voláš? Aako si sa tu vzala?“ Snažil sa hovoriť nežným hlasom, abyju nevystrašil, lebo si ešte spomínal, na toho druhéhochlapa, a nevedel, akoby mohla reagovať.
„Eva.“ Ozvala sanapokon, tichým hláskom. Viac neprehovorila.
„Poď, so mnou! Odvediemťa odtiaľto do bezpečia.“
Vedel, že by mala prísťpomoc, ale radšej, už na tomto mieste, nechcel ostať, ani minútu.Podal jej ruku, a postavil ju na nohy. Potom vykročil pevnýmkrokom smerom k najbližšiemu stanovištu. Eva kráčala zaním, rýchlejším krokom, aby mu stačila. Išlipo ulici, kde predtým uvidel ležať kukly vojakov, ale teraztam neboli. Miesto nich, tam boli rozliate, malé kalužezaschnutej krvi. Normálne mu pohľad na krv nevadil, aleteraz, mu už začínalo byť zle, pritom rozmýšľal,ako to vplýva na Evu. Neustále sa obracal, akontroloval ju, ale ísť prvú by ju nenechal.
Po pár minútach,uvidel konečne, dvoch vojakov, ktorí vbehli do budovy prednimi. Povedal dievčaťu, nech ostane pri stene, aby ju nebolovidieť, a sám, sa za nimi rozbehol.
„Héj! Vy ste táposila? Héj!...“ Jeho krik prerušili hneď, ako aj on,vbehol do budovy. Vrhli sa na neho, a chceli ho zabiť. Snažil sadostať k zbrani, po pár okamihoch, padli dva výstreli.Obaja protivníci padli mŕtvi. Prezrel si ich telá, avšimol si, že v rukách mali nože. Viac ako to, ho všakprekvapili, ich výrazy tváre. Boli vystrašení,ako nejakí blázni. Absolútne tomu nechápal,ako na neho mohli zaútočiť, a ešte z nožmi? Vybehol von zadievčaťom, aby ho, čo najrýchlejšie, odviedol preč. Pristene, však nebolo. Zmocnila sa ho, zlá predtucha.
Bežal do vedľajšejuličky, ktorá začínala, pri mieste, kde predtýmdievča stálo. Obehol niekoľko odpadkových košov, aod nervozity, ledva dýchal. Nevedel, čo si má počať.Beznádejne sa otáčal, a hľadal najmenšiu stopu,ktorá by mu pomohla, dievča nájsť. Zrazu, na konciuličky, uvidel tri, zdeformované postavy, ktoré držaliv rukách dlhé nože. Nechápal tomu, ale ani tonepotreboval. Videl len to, že pred nimi leží malýtieň, ktorý už poznal. Vytiahol svoju zbraň, a začalstrieľať. Počul hrozivé výkriky bolesti, aleneprestával, až pokým nebolo ticho.
Pomaly prichádzal kmŕtvym postavám, ktoré už neboli zdeformované.Boli to normálni, ľudia, a dokonca nemali žiadne nože, alesamopaly. Čo to, ale potom videl? Jeho zmysly boli úplnemimo, a zdalo sa mu, že všetko okolo neho, akosi potemnieva.Nevedel si to vysvetliť. Musel však nato, prestať myslieť, aotočil sa ku dievčaťu, ktoré znova zmizlo. Tentokrát,ju však letmo zazrel, ako uteká za roh, čiže ju ihneďnasledoval. Musel ju tou streľbou vystrašiť. Bežal cez nejakýsklad, až na ďalšiu ulicu, kde sa mu zdalo, že vidípohybujúce sa, tiene. Jeho zrak, bol stále tmavší,ale postupne zistil, že sú to postavy v čiernychkombinézach, ktoré obklopujú, akýsi ďalšísklad. Tam však utiekla Eva, a nejaká neviditeľnásila, ho nútila vybrať sa v jej stopách.
Neisto sa pozeral, naostatné postavy, ktoré si ho, ale zatiaľ nevšímali.Prešľapoval z nohy na nohu, akoby nemohol, udržať rovnováhu,a stále viac, sa mu zahmlievalo pred očami. Vstúpil dovnútra, a ocitol sa v tieni, medzi vysokými debnami. Nadruhej strane, stála hliadka, dvoch vojakov. Tí si hovšimli, a pozerali na neho. Nezdalo sa, že by chceli útočiť.Pocítil úľavu a kríval smerom k nim. Vystúpilz tieňa a pokračoval po vysvietenej chodbe. Vtom vojaci zmizli vtmavých dverách. Za niečim sa ponáhľali. Niečosa tu určite deje, niečo vo vzduchu, mu nesedelo. Prišiel až kdverám, kde sa znova opakovala hrozivá scéna.Obidvaja na neho zaútočili pokrivenými nožmi. Boliobzvlášť brutálni, a snažili sa mu, vytrhnúťkusy mäsa. Spadol na zem. Jediná nádej bola jehozbraň. Ozvali tri výstrely, a dvaja nepriatelia, boli mŕtvi.Ich nože zmizli, a ostali len vystrašené výrazy, vich tvárach.
Pokračoval tmavoumiestnosťou, až nakoniec prišiel ku dverám. V tej tme si touž ani neuvedomoval, ale neustále, všetko černelo. Položilruku na kľučku, a nastal záblesk. Opäť videl normálne,ale bol v nejakej inej miestnosti. Oproti nemu, stála jehokolegyňa Berglová. Bola vystrašená, a plakala. Slzyjej stekali po tvári, a potom pri každom skľúčenomnádychu, padali na zem. Až vtedy si všimol jej zbraň.Mierila na neho. Ozval sa výstrel. Nasledovala už známavŕtačka, a Martin sa prebral pred dverami. Štípal ho krk,kde vletela guľka, ale inak nič necítil. Čo sa mu to stalo?Prečo po ňom vystrelila? Ruka sa mu triasla, ako v kŕči. Ničomunerozumel, ničomu nechápal.
Po chvíľke otvorildvere, a ocitol sa v izbe, z jeho vízie. Počul kroky, ktorébežali smerom k nemu, a presne vedel, čo bude nasledovať. Jehokolegyňa a priateľka, sa priamo pred ním, rozplakala.Zbláznila sa. Ak vytiahne zbraň, bude sa musieť brániť.Nakoniec to urobila. Padol výstrel, a jej telo, sa zosypalo kzemi. Teraz cítil naozajstnú bolesť, ale nie na tele.Padol na kolená, a mysľou mu prebehla búrka myšlienok.Žiadna mu však neodpovedala, ani neutíšila žiaľ. Zovšetkého, ho vyrušil vrzgot dverí. V úzkejštrbine, zazrel malú Evinu postavu. Ihneď sa postavil, abežal za ňou. Utekal najviac ako mohol, ale predsa sa len ťažkopresúval. Vyšiel na ulicu.
Uvidel ako dievča, opäťvbieha do nejakej budovy. Celý ten beh, sa mu zdal nezmyselný,ale nejaká myšlienka mu hovorila, že sa skutočne blížia,k bezpečnej zóne. Mohol nájsť záchranu. Kráčalcez ulicu, ale zakopol o nejakú kosť. Trochu sa zatackal, apozrel pod nohy. Ležali tam desiatky zakrvavených kostí,ale už mu to nepripadalo divné. Nič, ho už nemohloprekvapiť. Vošiel dovnútra, a niekoľko tieňov pred ním,utieklo. Bolo to zvláštne. Izby, ktoré prechádzalsa menili každým okamihom. Kvôli svojmu zahmlenémuzraku, ich však nemohol pozorovať. Muselo mu stačiť, že dokázalzistiť pohyb a nejakým zázrakom, tackavo, prechádzalrôzne prekážky.
Ostali mu už iba poslednédvere. Potichu zatlačil kľučku, a rýchlo ich otvoril.Oslepila ho jasne osvetlená izba. Všetko bolo rozmazané.Vnímal pomaly. Jeho kolega, ktorý išiel zavolaťpomoc, tu stál s podivným nožom. Pred ním stálaEva, a pozerala sa, ako sa k nej nôž približuje. Zrazu, si hovšimol aj jeho kolega. Vytreštil oči.
„Martin? Preboha, nie.“Zúfalo napriahol ruku, aby mohol dievča prebodnúť.
Teraz, sa všetko spomalilo,a Martin stál pred voľbou. Zachrániť dievča, ktoréani nepozná, alebo nechať svojho priateľa, aby ju surovozavraždil. Bolo to iné, ako strieľať, do neznámychkreatúr, alebo chrániť svoj život. Nôž sapribližoval. Celé to bolo také absurdné. Celátáto noc, bola ako nočná mora. Hrot už bol párcentimetrov pri malej hlave. Rozhodol sa. Padol poslednývýstrel, a jeho dlhoročný kolega padol k zemi.
Nastalo ticho. Prestalpočuť. Najskôr ho to trochu vydesilo, ale potom pokojnekráčal v pred. Pohľad už mal tak tmavý, že užnestačila, ani silná žiara, aby poriadne videl. Znova ucítilbolesť, ale zdalo sa mu, že bola niekde mimo neho. Vedľa tela jehokolegu, bolo zavesené menšie zrkadlo. Chcel sa pozrieť, čosa to s ním vlastne deje. Dievča mu úplne vypadlo zhlavy. Zvedavo sa pozrel na svoj obraz, a ostal zarazený.Čakal, že ho bude čakať nejaký šok, ale toto ho užnemohlo vystrašiť. Iba jednoducho pochopil. V zrkadle videl sivútvár, bez života. Prakticky skoro v rozklade. Jeho oči boliprázdne a sivé. Stála pred ním obyčajnámŕtvola bez výrazu. Uvidel, aj zaschnutú čiernu krv,na svojom hrudníku. Spomenul si, keď prvý krátzačul výstrel, a utopil sa v krvi. Spomienka mu vymazala,všetky ostatné myšlienky. Obraz stmavol, tma ho dostala.Nevedel, či leží, alebo ešte stojí. Nič necítil.
Nejaká sila muotvorila viečka, a on mohol znova vidieť. Ležal na ulici zo svojhosna. Jeho preukaz bol pohodený pred ním. Na chvíľu,dokonca ucítil slabý vánok, a v diaľke počulkrik. Miesili sa tam, dva jazyky, ktoré si nerozumeli. To muvšak bolo jedno, lebo teraz pred ním stála ona.Uprene, sa na neho pozerala.Trvalo to takto veľmi dlho, až pokým znova neprerušilaticho.
„Ďakujem.“Usmiala sa na neho. V rýchlom okamihu sa otočila, akobykontrolovala, či sa niekto neprikradol. V tej chvíli jejuvidel na krku ohromnú jazvu, ktorú mohol spôsobiť,iba nejaký nôž.
Otočilasa späť, a znova, sa na neho usmiala. „Spi!“ Zaznel tichýšepot. Jeho oči sa zavreli natrvalo.
Pitevnýzáznam: Neznáme telo muža, bolo objavené, vskorých ranných hodinách, v značnom štádiurozkladu. Príčina smrti: Zákaz ďalšieho šetrenia –Tajné.